Keď som mala 11 rokov, pridala som sa do basketbalového družstva u nás na sídlisku. Chcela som len nabrať kondíciu. V tej istej budove trénovali aj vzpierači - medzi nimi aj môj kamarát. Raz ma pred basketbalom zavolal, nech nestojím na chodbe a prídem „sa zahrať“ k nim do telocvične. Tá „hra“ bola technika vzpierania. Trénerovi som padla do oka, a aj ja som zistila, že mi železo v ruke sedí lepšie ako lopta.

Prišli prvé súťaže, prvé víťazstvá, a ani som sa nenazdala a bola som v tom až „po uši“.

A tak som vzpieračka a baví ma to.